showmetheway

Nedeľa, chladný večer neveštil nič dobré... Ležal som na posteli tak bez pohybu, najviac ako sa len dalo. Skrýval som sa v krivkách periny no moje netypické kontúry hlavy prečnievali. Ležal som tam ako na odstrel. Keď zrazu, neviem či Božou pomocou alebo som bol sám taký nemotorný, jablko sa skotúľalo na zem. Vytrhlo ma to z letargie no otupený pohľad to nezmenilo. Zmysly pracovali len polovične a predsa som zaznamenal dve slová. Pozrel som na ňu a videl som, že sa už nenachádza vo svete mne tak známom a blízkom. Opierala sa o stenu. Môj zrak sa potýkal s vecami známymi, ale ťahali sa izbou ako ja sám bezbožne a sám. Niečo vábilo môj pohľad čím ďalej tým viac. Bolo to jablko respektíve zašlá krása tejto spomienky. Náhle som pocítil pálčivú bolesť pod žalúdkom, neviem či to bol hlad, ale keď som jablko zdvihol bolo mi z neho zle. Bolo zaprášené a oceľovo zelené. Celkom zľahka som ho len tak pustil na stôl, trvalo to takých desať sekúnd. Bolo to dlhé no nezáležalo mi na tom. V polčase tohto všetkého začala prosiť, chcel som ju zaraziť no rozmyslel som si to. Neprestávala. Chytila jablko namiesto mňa a kvapky jej sĺz jemne rozbíjali púšť prachu. Po tomto obraze som pocítil slasť na perách a prišla chuť. Neopísateľná trochu zlá, ale sladká. „Polož to jablko a choď!“ tie slova sa ozvali ešte trikrát v mojej hlave. Bolieť to nebolelo. Teda nezdalo sa mi, žeby sa niečo zmenilo až keď som otvoril oči videl som že jej viac nebolo treba... Sled udalostí nebol nepochopiteľný a ani hlúpy bol len odrazom jablka. Chvíľku to trvalo kým otvorila dvere. Pomaly posúvala prsty po kľučke ten pohyb som rozpoznával teda skôr by som povedal že to bola tá ruka, ktorá vo mne evokovala obraz ruky milujúcej ženy na mojom tele. Zamrzol čas, obzrel som sa okolo seba bola ešte tam nehýbala sa, ja som sa točil rýchlo na mieste keď som zrazu padol a zakričal rovno z pľúc. „Zostaň.“ Bledý som sa pohojdal na nohách nechcel som priznať, že sa mi podlomili. Myslel som, že ju minimálne zabijem no bolo mi to jedno, ona zbalila aj posledný kúsok jablka a ja som znova padol na posteľ. Pod ťarchou slov a ozveny som zaspal. Pondelok. Strašná bolesť, niečo mi prepichlo ušné bubienky ... Otvoril som oči bolo to jablko iba jablko bez nej opierajúcej sa o stenu. Rozpačito som sa otočil a počul som ako sa kotúľa ďalej.